Nebol vyslovene nesympatický, ani škaredý; v jeho očiach sa zračilo niečo historické čo vzbudzovalo záujem, ale aj mierne obavy. Nebol to ani hajzel. Vedel aj niečo užitočne. No ľudia ho skrátka nemali radi. Ale keby sa ich opýtaš, čo im na Lopúchovi prekáža, nezhodli by sa. Zápisnica z rozpravy o osude Lopúchovom by sa pravdepodobne točila okolo týchto bodov:
Lopúch bol veľký. Väčší ako nadpriemerný chlap v dedine. Bol to ten typ človeka, pri ktorom nevieš posúdiť, kde sa mu končí jedna kosť a začína druhá; akoby bol vymiesený obrovskou dlaňou z tekutého betónu. Lopúch zaberá trištvrtinu sedačky v autobuse a tak sedí sám. Rád by sa pripojil ku konverzácií za chrbtom, nedokáže však otočiť svojím bravčovým krkom. A keby aj mohol, zrejme by pochoval celý rozhovor. Tu sa dostávame k bodu dva:
Lopúch nevedel zaobchádzať s ľuďmi. Príklad: podanie ruky Lopúchovi obvykle hrozilo metamorfózou zápästia do rozdlávenej tlačenky. Alebo sa snažil vtesnať do konverzácie príkladom zo svojho života - ktorý ale nikoho príliš nezaujímal. Bol skrátla neohrabaný - fyzicky aj sociálne. Jeho bežný deň pripomínal pinball: celý deň sa snažil akosi interagovať s objektmi, no tie ho po náraze akurát odrazili do ďalšej prekážky. A tak sa po naplnení dennej kvóty strkaníc dovalil do diery uprostred hracieho stola, odkiaľ ho na druhý deň život opäť vystrelil na obežnú dráhu malých, nevyhlásených vojen.
Bod 3: aké stanovisko zaujať k Lopúchovi? Robí to naschvál? Keby aj nerobil - ako dlho sa dá znášať takéto správanie? Zvykneme si na to, že si bicykel pred krčmou zakaždým odloží tak, že sa všetky ostatné zjebú na zem aj so stojanom? Je Lopúch obeťou spoločnosti, rodokmeňa alebo svojej ozrutnej konštitúcie? Z debát vysvitlo pozorovanie: najlepší vzťah s Lopúchom mal šofér - lebo ho očividne poznal akurát zo zdvorilostných konverzácií pri nástupe do autobusu. Nevedel ani, prečo dostal prezývku Lopúch. Azda nastal čas predniesť najdôležitejší bod, tzv. kauzu Lopúchovo pole. Prípad prerozprával kontrabasista obecnej pohrebnej kapely Gabo Durda, známy tiež ako "Gdur":
"Idem po hrádzi popri rieke a vidím, ako mu trčí hlava z lopúchov. Čo tam robí? Serie, samozrejme. Otáča obrovskou hlavou ako kráčam pomimo, potom si odtrhne list, utrie si riť a natiahne si naspäť monterky. Toto je jeho "revír". Takto som ho vídal každý deň. Lopúchy a z neho trčí veľká ružová tvár ako varená šunka. No, ale čo je zaujímavé: mám pocit, že to lopúchové pole sa rozrastá. Nikdy sa lopúchom tak dobre nedarilo, odkedy tam chodí srať."
Incident opäť nabral istý typ ťažko uchopiteľnej kontroverzie. O lopúchy nikto nejavil zvláštny záujem - až do momentu, kým si z nich Lopúch neurobil expanzívnu latrínu, ktorá atakovala obecnú vegetáciu. Zrazu ich začali vnímať ako potenciálnu hrozbu - a Lopúcha ako pôvodcu tejto botanickej anexie intravilánu obce.
Z rezolúcie valného zhromaždenia vyplynula snaha pokúsiť sa Lopúchovi dôvodiť. Napokon, žili bok po boku. Argumentácia však narazila na odpor: vonku sa serie najlepšie. Ideálne, ak pri tom aj trochu fúka vietor. Zvažoval chodiť srať do kukurice, bolo to však priďaleko. S lopúchom si môže rovno utrieť zadok. A hlavne - nikto nepičuje, že prečo je zase rozjebaný dekel.
Ďalšie neformálne stretnutie sa uznieslo na taktike odstrašenia. Podarilo sa presvedčiť šoféra autobusu, aby sa postavil na stranu revolúcie. Ten sa opatrne Lopúchovi vyhrozil, že ak nezmení svoj návyk, bude si musieť kupovať dva lístky - keďže aj tak de facto zaberá dve sedadlá. Lopúch prišiel s protinávrhom: odteraz bude chodiť zadarmo, inak vytrhne kormáň z prístrojovej dosky a prejebe ho šoférovi cez hlavu. Takto prišla bezpečnostná rada o posledného ambasádora. Lopúch vyhnal ľudí z päťky vzadu a sadol si do jej stredu, optimálne rozkročený pre potreby svojich prasacích stehien.
Gdura ráno vrátil do prúdu reality surreálny výjav: Lopúch serie priamo na jeho dvore, uprostred záhonu tulipánov. Drží očný kontakt, brunátna tvár sa vykriví do štrbavého úsmevu. Potom odtrhne tri tulipány, vytrie si s nimi riť a prerazí plot k susedovi.
Medzičasom zastupiteľstvo zasadá v exile - na terase pohostinstva Vzduchovka vo vedľajšej dedine za kukuričným poľom.
