Čierny piatok

Tovaroznalectvo je nepovinný predmet, z ktorého by si mohol pokojne maturovať. Lángoš v nemocničnom bufete stojí pred záverečnou o 30 centov menej než doobeda. Za tričko s viac ako 10% obsahom polyesteru nemôžeš dať viac ako za tri páry ponožiek. Biely jogurt zo žiarskej mliekárne má za mediánovú cenu o 30 ml väčší objem, ale chutí ako drôtenka a v noci svieti nazeleno. 

Zákonitosti sortimentu na strane ponuky máš lepšie naštudované ako kontingenčná tabuľka v Exceli. Dokážeš maximalizovať svoj úžitok. Si racionálny spotrebiteľ; tvoj výpis z účtu by si zaslúžil vystaviť rovno v prvej kapitole učebnice behaviorálnej ekonómie. Teda, nebyť toho všivavého piatku.

Klikol si na link a pred tebou sa zjavil nepochopiteľný svet. Doteraz bolo všetko zrejmé; lacný melón bolo možné vziať do ruky, poklopkať po stenách a zistiť, že nie je zrelý. Ale ako môže neónový toastovač v tvare mačacej hlavy stáť iba 12€? A to dokonca vrátane poštovného z druhého konca zemegule? Nikdy si nemal rád toasty, no rácio spotrebiteľa narazilo na magické silové pole. Jednotka v nákupnom košíku predstavuje zľavnený lístok do sveta kvantovej ekonómie. Už sa nevieš dočkať na výlet. 

Priložený návod je zrejme v jazyku nejakej rasy zo Star Wars; toast si hádam zvládneš urobiť aj bez jeho pomoci. Do tlamy toastovača vložíš krajec chleba, sklapneš čeľuste a stlačíš tlačidlo v tvare mačacieho nosa. Oči stroja sa rozžiaria svetielkami v bohatom farebnom spektre ako na trojdňovom LSD tripe. Z uší mačky začne trhane prašťať melódia, ktorou pravdepodobne ohlasujú večierku v internačných táboroch. Kuchyňa pomaly premyká smradom igelitky zabudnutej v mikrovlnke.

Zrazu zbadáš, ako sa umelohmotné ďasná mačacej hlavy začnú roztápať ako čokoláda na parapete. Povrch toastovača sa v simulácii kolapsu čiernej diery pomaly prepadá dovnútra. Neónové mačiacie oči blikajú v epileptickom záchvate. Na ruku si chvatne natiahneš chňapku a vytrhneš šnúru zo zástrčky. Stroj je prihorúci; nezostáva ti nič iné, len čakať a vyvetrať plazivé výpary zhorenej zmesi umelej hmoty a kovu. 

Z mačacej hlavy zostal len znetvorený maskot globálneho kapitalizmu s mŕtvymi očami. V jej tlame zostal navždy pochovaný ražný chlebík s tekvicovými semiačkami, ktorý sa dá v podnikovej predajni kúpiť o 40% lacnejšie než v potravinách. 

DJihád

Nič je horšie ako utrpenie. Radšej nech na sídlisku raz za čas vybuchne plynový kotol alebo vytečie kanalizácia, ako by sa tam nemalo diať nič. Podnety sú korením života -  a to aj v meste, ktorému do všeobecného rešpektu chýba 20-tisíc obyvateľov a obchod s náradím. Akonáhle priestor medzi končekmi neurónov pohltí prázdno, ľahko si doň nájde cestu niečo zhubné. Voľ zomrieť na otravu krvi po šarvátke v záhradnom domčeku, ako od pustoty. Len aby mali ľudia konečne dôvod stretnúť sa a porozprávať si zážitky. 

On dobre poznal tento meander ľudskej duše. Bol antropológom miestneho významu, no miesto akademického prídomku sa mu dostávalo prezývok ako "diskotékar vyjebaný" či "kolotočár". On však nestál o zemianske tituly; bol mužom z terénu. Presnejšie - rytierom. Bol tým, kto je schopný vystúpiť pred ľudí, zdvihnúť do vzduchu svoj erb a nechať sa nasledovať až do Svätej zeme, kde zhromaždil davy. Bol to križiak. Mudžahedín. On napĺňal opustené tepny životom, vlieval do nich vzrušujúci temperament a synergickým efektom násobil radosť u všetkých, ktorí ho nasledovali na miesto rituálu, ktorý sa opakoval každý piatok, občas aj sobotu.

Niekto môže namietať - azda je obohraté cédečko Michala Davida tou pravou oslavou života? Čokoľvek je sviatkom, čo prinúti ľudí prísť k sebe a zažiť jedinečné okamihy. Čo už na tom, že v kultúrnom dome je nepretržitý prievan a zima ako v psinci. Pamätáš, ako sme si dali prvú pusu tam, pri tom rozbitom okne? Mesiac som mal zápal stredného ucha. Ponúkol som ti svoju bundu, práve hral refrén Lady Gaga - Alejandro. Haluz, veď ja som Alexander. Asi to bol osud. Vtedy si zaspievala spoločne s pesničkou: don't call my name, Alejandro... ale ja som vedel, že ťa môžem osloviť. Bola to romantika, i keď, popravde, ledva som ťa videl, ako tam bolo nafajčené.

On však vedel, že to nebol cigaretový dym. Bol to dym z dymostroja. Na pódiu rytmicky stláčal nohou tlačidlo, sála sa napĺňala hmlou a on pozoroval mladý párik stojaci v decembrovom prievane. Vedel, ako sa ten chalan volá. Vycítil, kedy je správna chvíľa na 128. repete rádiovej odrhovačky. Štyri vodky, prievan, bunda, dotyky, Šaňo, dym, lejzre, slaďák o tretej a prvý vlak domov. Nový príbeh je na svete a jeho gestorom je práve on - ten, čo nenápadne sleduje každý odrazený lúč od diskogule sediac v sedle ako Fridrich I. Barbarossa. Tieto šľachtické prirovnania mu však boli vždy cudzie - on iba stoj-čo-stoj napĺňal svoju svätú povinnosť. Zvolanie "diskopríjeb", ako si sám pre seba vysvetľoval, je iba inými slovami povedané "ďakujem, Mário, že sme si mohli opäť s priateľmi zatancovať na skvelú hudbu. Vidíme sa v piatok."