Bájka o troch pivách

Tmavé pivo a...

jedno pivo a...

pre mňa pivo a...

k tomu štyri vodky!

Takto znie predposledný refrén kriticko-romantickej skladby Najebaní Pankáči. Keďže ako ľudia máme výsostné právo spomedzi živých bytostí klásť si otázky a uvažovať nad odpoveďami, napadlo vás niekedy polemizovať nad tým, prečo majú tie vety práve takúto štruktúru? Využívate váš mozog v dostatočnej miere? O čo je kuchárka, tráviaca 15 hodín denne, z toho veľkej časti dobrovoľne, nad hrncami a panvicami, sofistikovanejším živočíchom ako napríklad mačka? 

Nuž, trochu som odbočil, vráťme sa k pankáčom. V roku 2006 som sa zúčastnil pracovného pohovoru za účelom obsadenia bubeníckeho postu v budúcej punkovej kapele. Oddelenie ľudských zdrojov viedol frontman vtedajšej nitrianskej vrcholovej kapely NPK pod pseudonymom Čučo. Nábor sa odohrával v krčme miestneho významu s ľudovým názvom Mánička. Vymieňali sme si predstavy o realizácii hudby, do toho pili pivá, keď sa k nám zrazu prikmotril Harwy, údajný basgitarista (čo samozrejme v punkovom prostredí nemusí zaručovať ani skutočnosť, že má basgitaru). Harwy sa richtoval odísť k výčapu, a tak sme sa dohodli, že chceme dve svetlé a jedno tmavé pivo; on však bol už na polceste preč od stola a požiadavka sa mu nedoniesla. A tak vchádzam dnu, podávam mu stokorunáčku a velím: kúp tri pivá, z toho jedno tmavé. Harwyho mozog si predstavujem ako mlynček na mäso, do ktorého ktosi vhodil spomínanú požiadavku zhora do kovového otvoru. Kľuka mlynčeka sa niekoľkokrát za mľaskotu a škrípania otočila okolo vlastnej osi, vykonávajúc operáciu, na konci ktorej sa mal nachádzať jedinečne spracovaný hovorený výstup. Keďže algoritmus premieňajúci inputy do mlynčeka na outputy je všetkým (s najväčšou pravdepodobnosťou aj samotnému Harwymu) neznámy, každý sa začudoval, keď objednávka pív znela nakoniec takto:

"Tmavé pivo, jedno pivo, a mne... pivo."

PS. Za pekné popoludnie som vypil štyri pivá. Z Máničky sme sa odviezli pri hrad, kde som zaspal na lavičke.

Kam som šťal?

To keby som si pamätal. Každopádne, najlepší postup pri vznikaní vecí je taký, ktorému ani sami nerozumiete. Ako keď idete s priateľmi na splav, zrazu hráte na gitare torzo budúcej pesničky a ktosi dupe topánkou na prvú do dreveného móla. Plávate rozmazaným časopriestorom, pričom nemáte tušenia, kedy ste nastúpili na tento psychadelický vlak rútiaci sa čertvie kam, avšak zaručene nie do Zionu. Z ničoho nič ste na konečnej a jeden zo spolucestujúcich na prahu nedeľného dopoludnia ožratý šoféruje traktor. Polovica premenných je bulharských a druhá polovica zabudnutých. Kam som šťal? Pevne verím tomu, že nie TAM. V roku 2018 sa jeden z pasažierov takmer stal hrdinom tejto pesničky. Na brehu jazera sa skauti spili ako starší dorast podpolianskeho folklórneho súboru.  Najväčší z nich sa priplazil na miesto posledného odporu, kde sa aj dogrcal a ako valček na cesto vyváľal pod sebou ucelený pás utľapkanej trávy. Všetko by sa odvíjalo v rozumnom intervale rokenrolu, keby sa tam dakto druhý predtým nevyšťal s prietokom moču ako v najširšom priereze ropovodu Družba. Stan postavili meter odtiaľ. Ja som ako abstinent šťal z druhej strany murovaného domčeka. 

Zamlčiavané svedectvo o najebaných pankáčoch

Ľudia sú si rôzni a preto je človek človeku vlkom. Nezabúdajme však, že práve kvôli tejto rôznorodosti nachádzame ľudí vhodných presne pre konkrétnu oblasť ľudskej činnosti. Načo sú ale dobrí najebaní pankáči? Poznáte ich: večne dogabaní a špinaví, odetí v dvadsiatich kilách textilu, kovu a kože, neschopní ani doraziť na miesto koncertu - vyplo ich totiž už v staničnej umakartovej krčme. Tí, ktorí prídu k bránam festivalu, sú schopní aspoň sedieť na zemi a pýtať si od ľudí peniaze na lístok. Ak sa už dostanú dnu, zvládnu si dať na stojáka jednu malú borovičku, prirodzene, ak ich na ňu niekto pozve - alkohol si zásadne nosia vlastný, z domu; v ideálnom prípade taký, za ktorý nemuseli zaplatiť, veď aj autobus niečo stojí a kartičku so študentskou zľavou stratili na predošlej akcii, keď sa dogrcaní zobudili na autobusovej zastávke s takmer prázdnou krabičkou mäkkých marsiek v zadnom vačku, pokrkvaných tak, že by si ich už ani Vlk nedokázal zapáliť. Ak sa koncert koná v dostatočnom predstihu, dokážu sa na naň priplaziť a vykrikovať punkové mantry o policajnom štáte či o ochrane životného prostredia, následne hodiť pivo do publika či zahodiť horiaci špak do trávy pol metra pred seba. Pokiaľ narazíme na uvedomelého najebaného pankáča, taký je ešte na práve poludnie schopný pogovať, až potom sa rozhodne naplniť denné desatoro a vykotiť sa pod čo najväčší strom, aby mal záruku, že bude celý deň spať v tieni. Gebriny tečú na tričko Adicts, noha v čižme sa potí až do momentu, kým mu niekto neujebe topánky. Načo sú teda dobrí najebaní pankáči? Ako výborný indikátor blízkosti stánku s pivom a tvrdým alkohom: stačí sledovať smer tiel rozsypaných po zemi. Ako znamenie, že sa niekde v okolí asi koná koncert. A raz som jednému vystretému na zemi ujebal z ruky hamburger. 

Prečo práve Marhule?

Zaujímalo vás niekedy, že prečo práve Marhule? Darmo budete hľadať agitáciu za ovocinárstvo alebo alkoholizmus. Raz som sa prechádzal po areáli Pohody s Adamom Spišákom, preberajúc alternatívne mená pre hrdinov gréckej mytológie. Predpokladali sme, že Herkules mal určite nevydareného brata, menom Marhules, ktorý bol jeho dokonalý opak - nešikovný, slabý, obézny s kučeravými vlasmi, bral veci do rúk spakruky, skrátka - lenivý pecival. Mama len zalamovala rukami nad osudom úbohého Marhula. Obzerala si hlinené rytiny oboch synov a rozmýšľala, kde bohovia urobili pri Marhulovi chybu. A tak sa Marhules celé dni len spíjal z vína, nahlas a okázalo zíval, napchával sa hroznom, kde-tu sa potkol o dlaždicu a narazil si ciferník na iónsky stĺp. Na to sme sa bavili o tom, aké by mohli byť fasa názvy kapiel. No a to je všetko.