Strop Stropkov

 "Poď na pivo, ty kokot", hovorí správa na Whatsappe. Milan si ju ale nemôže prečítať: je totiž pevne prilepený zvukárskou páskou o plafón. Vyzerá ako poctivá súčasná adaptácia múmie Tutanchamóna; teda okrem hlavy, ktorá ako jediná zostala voľná, a tak môže zakričať do prázdnej spoločenskej miestnosti:

"Bixby, vytoč toho primitíva prašivého!" 

Rozsvieti sa telefón pohodený na obliatom ramene gauča.

"Vytáčam kontakt Mirko Malé Piuko.".

Zvoní niekoľkokrát, následne sa ozve odkazovka:

"Ahoj, Milan! Verím, že si už ako-tak vytriezvel. Rád by som ťa prišiel vyslobodiť, ale vieš, som v krčme aj s chalanmi. Aby som ti potvrdil našu veľkorysosť, sme ochotní prísť za tebou, ak nám do odkazovky zaspievaš pesničku Žijem, žijem od Petra Stašáka. Dve slohy, dva refrény. Inak ťa odtiaľ zoškrabe až polícia. Papa". 

"Vyjebanec!" skríkne Milan a nechtiac si jebne hlavu o strop. "Vytáčam kontakt Grco, deviata B". ozve sa mobil. "Nie toho som myslel!" mykne sebou Milan, až ho páska priškrtí na krku. V rámci možností sa nadýchne a povie rezignovaným hlasom: 

"Bixby, pusti mi pesničku Žijem, Žijem od Petra Stašáka." Onedlho z repráku začne šušťať umelohmotné intro na čerstvo rozmrazených klávesoch. Pieseň Žijem, Žijem z albumu Hej, Seňorita.

"Čas sa míňa, milé dámy,
rozpoviem vám príbeh známy,
žena moja doma čaká,
mňa však iná cesta láka,
mám chuť veľkú na panáka".

Výber skladby dokonale funguje ako zvukový waterboarding. Akurát v Guantanáme mal človek nádej, že ho raz pustia.

"Žijem, žijem, 
prázdne vrecká mávam,
pijem, fajčím,
na svet nenadávam."

Stačilo. Nebude zo seba robiť šaša. Jeho dôstojnosť je silnejšia ako lepidlo na lepiacej páske. Zakričal do telefónu: "Bixby, videohovor s kokotmi!". - "Pripája sa, videohovor v skupine "White Trash Stropkov". Úkosom vidí na displeji pokrčené ksichty sediace za stolom; musel sa fakt riadne sfetovať, že takto skončil.

"Môžem vás jebať." vyriekol rozsudok jeho ctihodnosť Milan, vyučený klampiar s maturitou.
"Minko... veď poznáš protokol." povedal automechanik Peter Fábry, známy tiež ako Fábrio, špecialista na Škodu Fabia.

Milan sa napriek miernej závrati rozpamätal na formálny postup v takejto situácii. Umiestnenie na plafón, tzv. stropkovský Spiderman, používajú ako formu pokánia za závažné prúsery. Milan si nič nepamätá. 

"Radšej sa nepýtaj", prečítal mu myšlienky Džovani, čo klátil tvoju mamku vo vani.

"Počúvame." 

Milan si uvedomil chladný kalkul spoločenskej zmluvy. Bez pravidiel... sme obyčajní barbari. Zhlboka sa nadýchol a spustil.

"Žijem, žijem, prázdne vrecká mávam, ..."

Čierny piatok

Tovaroznalectvo je nepovinný predmet, z ktorého by si mohol pokojne maturovať. Lángoš v nemocničnom bufete stojí pred záverečnou o 30 centov menej než doobeda. Za tričko s viac ako 10% obsahom polyesteru nemôžeš dať viac ako za tri páry ponožiek. Biely jogurt zo žiarskej mliekárne má za mediánovú cenu o 30 ml väčší objem, ale chutí ako drôtenka a v noci svieti nazeleno. 

Zákonitosti sortimentu na strane ponuky máš lepšie naštudované ako kontingenčná tabuľka v Exceli. Dokážeš maximalizovať svoj úžitok. Si racionálny spotrebiteľ; tvoj výpis z účtu by si zaslúžil vystaviť rovno v prvej kapitole učebnice behaviorálnej ekonómie. Teda, nebyť toho všivavého piatku.

Klikol si na link a pred tebou sa zjavil nepochopiteľný svet. Doteraz bolo všetko zrejmé; lacný melón bolo možné vziať do ruky, poklopkať po stenách a zistiť, že nie je zrelý. Ale ako môže neónový toastovač v tvare mačacej hlavy stáť iba 12€? A to dokonca vrátane poštovného z druhého konca zemegule? Nikdy si nemal rád toasty, no rácio spotrebiteľa narazilo na magické silové pole. Jednotka v nákupnom košíku predstavuje zľavnený lístok do sveta kvantovej ekonómie. Už sa nevieš dočkať na výlet. 

Priložený návod je zrejme v jazyku nejakej rasy zo Star Wars; toast si hádam zvládneš urobiť aj bez jeho pomoci. Do tlamy toastovača vložíš krajec chleba, sklapneš čeľuste a stlačíš tlačidlo v tvare mačacieho nosa. Oči stroja sa rozžiaria svetielkami v bohatom farebnom spektre ako na trojdňovom LSD tripe. Z uší mačky začne trhane prašťať melódia, ktorou pravdepodobne ohlasujú večierku v internačných táboroch. Kuchyňa pomaly premyká smradom igelitky zabudnutej v mikrovlnke.

Zrazu zbadáš, ako sa umelohmotné ďasná mačacej hlavy začnú roztápať ako čokoláda na parapete. Povrch toastovača sa v simulácii kolapsu čiernej diery pomaly prepadá dovnútra. Neónové mačiacie oči blikajú v epileptickom záchvate. Na ruku si chvatne natiahneš chňapku a vytrhneš šnúru zo zástrčky. Stroj je prihorúci; nezostáva ti nič iné, len čakať a vyvetrať plazivé výpary zhorenej zmesi umelej hmoty a kovu. 

Z mačacej hlavy zostal len znetvorený maskot globálneho kapitalizmu s mŕtvymi očami. V jej tlame zostal navždy pochovaný ražný chlebík s tekvicovými semiačkami, ktorý sa dá v podnikovej predajni kúpiť o 40% lacnejšie než v potravinách. 

DJihád

Nič je horšie ako utrpenie. Radšej nech na sídlisku raz za čas vybuchne plynový kotol alebo vytečie kanalizácia, ako by sa tam nemalo diať nič. Podnety sú korením života -  a to aj v meste, ktorému do všeobecného rešpektu chýba 20-tisíc obyvateľov a obchod s náradím. Akonáhle priestor medzi končekmi neurónov pohltí prázdno, ľahko si doň nájde cestu niečo zhubné. Voľ zomrieť na otravu krvi po šarvátke v záhradnom domčeku, ako od pustoty. Len aby mali ľudia konečne dôvod stretnúť sa a porozprávať si zážitky. 

On dobre poznal tento meander ľudskej duše. Bol antropológom miestneho významu, no miesto akademického prídomku sa mu dostávalo prezývok ako "diskotékar vyjebaný" či "kolotočár". On však nestál o zemianske tituly; bol mužom z terénu. Presnejšie - rytierom. Bol tým, kto je schopný vystúpiť pred ľudí, zdvihnúť do vzduchu svoj erb a nechať sa nasledovať až do Svätej zeme, kde zhromaždil davy. Bol to križiak. Mudžahedín. On napĺňal opustené tepny životom, vlieval do nich vzrušujúci temperament a synergickým efektom násobil radosť u všetkých, ktorí ho nasledovali na miesto rituálu, ktorý sa opakoval každý piatok, občas aj sobotu.

Niekto môže namietať - azda je obohraté cédečko Michala Davida tou pravou oslavou života? Čokoľvek je sviatkom, čo prinúti ľudí prísť k sebe a zažiť jedinečné okamihy. Čo už na tom, že v kultúrnom dome je nepretržitý prievan a zima ako v psinci. Pamätáš, ako sme si dali prvú pusu tam, pri tom rozbitom okne? Mesiac som mal zápal stredného ucha. Ponúkol som ti svoju bundu, práve hral refrén Lady Gaga - Alejandro. Haluz, veď ja som Alexander. Asi to bol osud. Vtedy si zaspievala spoločne s pesničkou: don't call my name, Alejandro... ale ja som vedel, že ťa môžem osloviť. Bola to romantika, i keď, popravde, ledva som ťa videl, ako tam bolo nafajčené.

On však vedel, že to nebol cigaretový dym. Bol to dym z dymostroja. Na pódiu rytmicky stláčal nohou tlačidlo, sála sa napĺňala hmlou a on pozoroval mladý párik stojaci v decembrovom prievane. Vedel, ako sa ten chalan volá. Vycítil, kedy je správna chvíľa na 128. repete rádiovej odrhovačky. Štyri vodky, prievan, bunda, dotyky, Šaňo, dym, lejzre, slaďák o tretej a prvý vlak domov. Nový príbeh je na svete a jeho gestorom je práve on - ten, čo nenápadne sleduje každý odrazený lúč od diskogule sediac v sedle ako Fridrich I. Barbarossa. Tieto šľachtické prirovnania mu však boli vždy cudzie - on iba stoj-čo-stoj napĺňal svoju svätú povinnosť. Zvolanie "diskopríjeb", ako si sám pre seba vysvetľoval, je iba inými slovami povedané "ďakujem, Mário, že sme si mohli opäť s priateľmi zatancovať na skvelú hudbu. Vidíme sa v piatok."