Obchvat života

Telo Ľudmily našli v garsónke po tom, čo si jej imobilná suseda, tráviaca celý deň posediačky na rovnako imobilnom invalidnom vozíku zaparkovanom v prázdnej izbe pri okennej parapete, všimla, že k nej už vyše 3 dni neprišiel žiaden kuriér so zásielkou. 

Policajti otvorili vchodové dvere silou, no pokus opísať s nimi aspoň štvrťkruh sa zastavil niekde na desiatich stupňoch. Jeden z nich prestrčil dnu ruku s telefónom, zahol s ňou za hranu dverí a odfotil predmet, ktorý im bránil vojsť dovnútra: bola to škatuľa o veľkosti malej chladničky s nápisom STÁŽ. Po silnejšom tlaku sa škatuľa skomprimovala ako harmonika a vyprsklo z nej niekoľko letákov. 14-dňová rezidencia v Bielovežskom pralese. Zaži najlepšie leto svojho života v Mukačeve! Príď aj ty vybudovať KaleidoSkopje! Černobyľ - je tu toho oveľa viac ako si myslíš!

Kapitán videl počas svojej kariéry mŕtvoly poskladané v rôznych kreatívnych polohách. Táto však kombinovala pocit neopísateľného pokoja a zároveň totálneho absurdna. Ľudmila, teda presnejšie, jej na kosť vyziabnutá koženková kostra, sedela v tureckom sede pred otvorenou chladničkou s odvisnutou hlavou v lone. Poloha jej tela bola nakalibrovaná v dokonalej súmernosti. Vyzerala ako kinetický umelecký objekt vyrobený z vešiakov a metiel, prehodený poťahom z gauča. Ľadový vzduch plaziaci sa z chladničky podčiarkol surreálnosť scény, ktorú budú kapitán aj desiatnik až do odchodu z policajného zboru opisovať všetkým svojim kolegom.

"Tak tam sedela, kompletná ako čerstvo zložené puzzle. Až mi bolo ľúto ju rozplietať a pchať do vreca.  Na stanici sme sa jej nabúrali do telefónu, a vieš čo bola posledná vec čo napísala kamarátke? Že idem si dať nejakú zmrzku." 

 

Letný tábor Sekvoja

MATÚŠ RADVÁNYI

LETNÝ TÁBOR SEKVOJA

REKREAČNÁ OBLASŤ LYSÉ LIŠAJE

LEHÔTKA NAD LESOM 100

123 21
--------------------------------

MILADA RADVÁNYIOVÁ,

KVIETNA NOVÁ VES 84

925 91
______________________________________________________________________________

AHOJ MAMI,

MÁM SA FAJN, DNESKA SOM ZJEDOL CELÚ ŽEMĽOVKU. V UTOROK PRŠALO A BOLO BLATO, DOBRE ŽE SI MI PODALA VO DVERÁCH TIE ŠUŠŤÁKY. VČERA SME SA BOLI KANOEOVAŤ (NEVIEM ČI SA TO TAKTO PÍŠE), SPOZNAL SOM TAM VALENTÍNU, POPROSIL SOM JU ČI BY MI NEDALA FOTKU A DALA MI, AHA. FOTKA JE TROCHU POKRČENÁ ALE INAK SA MI VEĽMI PÁČI. ÁNO, PRIŤAHUJÚ MA DIEVČATÁ. CHCEL SOM TI ZAVOLAŤ Z BÚDKY ALE OKRADLI MA. POTOM SOM ZISTIL ŽE MA NEOKRADLI, IBA SOM SI ZABUDOL PEŇAŽENKU V ŠUŠŤÁKOVEJ BUNDE. OCINO BY POVEDAL, ŽE AJ TAKÝ JE FUTBAL.

MAJ SA PEKNE ZATIAĽ

MATÚŠ

Strop Stropkov

"Poď na pivo, ty kokot", hovorí správa na Whatsappe. Milan si ju ale nemôže prečítať: je totiž pevne prilepený zvukárskou páskou o plafón. Vyzerá ako poctivá súčasná adaptácia múmie Tutanchamóna; teda okrem hlavy, ktorá ako jediná zostala voľná, a tak môže zakričať do prázdnej spoločenskej miestnosti:

"Alexa, vytoč toho primitíva prašivého!" 

Rozsvieti sa telefón pohodený na obliatom ramene gauča.

"Vytáčam kontakt Mirko Malé Piuko.".

Zvoní niekoľkokrát, následne sa ozve odkazovka:

"Ahoj, Milan! Verím, že si už ako-tak vytriezvel. Rád by som ťa prišiel vyslobodiť, ale vieš, som v krčme aj s chalanmi. Aby som ti potvrdil našu veľkorysosť, sme ochotní prísť za tebou, ak nám do odkazovky zaspievaš pesničku Žijem, žijem od Petra Stašáka. Dve slohy, dva refrény. Inak ťa odtiaľ zoškrabe až polícia. Papa". 

"Vyjebanec!" skríkne Milan a nechtiac si jebne hlavu o strop. "Vytáčam kontakt Grco, deviata B". ozve sa mobil. "Nie toho som myslel!" mykne sebou Milan, až ho páska priškrtí na krku. V rámci možností sa nadýchne a povie rezignovaným hlasom: 

"Alexa, pusti mi pesničku Žijem, Žijem od Petra Stašáka." Onedlho z repráku začne šušťať umelohmotné intro na čerstvo rozmrazených klávesoch. Pieseň Žijem, Žijem z albumu Hej, Seňorita.

"Čas sa míňa, milé dámy,
rozpoviem vám príbeh známy,
žena moja doma čaká,
mňa však iná cesta láka,
mám chuť veľkú na panáka".

Výber skladby dokonale funguje ako zvukový waterboarding. Akurát v Guantanáme mal človek nádej, že ho raz pustia.

"Žijem, žijem, 
prázdne vrecká mávam,
pijem, fajčím,
na svet nenadávam."

Stačilo. Nebude zo seba robiť šaša. Jeho dôstojnosť je silnejšia ako lepidlo na lepiacej páske. Zakričal do telefónu: "Alexa, videohovor s kokotmi!". - "Pripája sa, videohovor v skupine "White Trash Stropkov". Úkosom vidí na displeji pokrčené ksichty sediace za stolom; musel sa fakt riadne sfetovať, že takto skončil.

"Môžem vás jebať." vyriekol rozsudok jeho ctihodnosť Milan, vyučený klampiar s maturitou.
"Minko... veď poznáš protokol." povedal automechanik Peter Fábry, známy tiež ako Fábrio, špecialista na Škodu Fabia.

Milan sa napriek miernej závrati rozpamätal na formálny postup v takejto situácii. Umiestnenie na plafón, tzv. stropkovský Spiderman, používajú ako formu pokánia za závažné prúsery. Milan si nič nepamätá. 

"Radšej sa nepýtaj", prečítal mu myšlienky Džovani, čo klátil tvoju mamku vo vani.

"Počúvame." 

Milan si uvedomil chladný kalkul spoločenskej zmluvy. Bez pravidiel... sme obyčajní barbari. Zhlboka sa nadýchol a spustil.

"Žijem, žijem, prázdne vrecká mávam, ..."

Čierny piatok

Tovaroznalectvo je nepovinný predmet, z ktorého by si mohol pokojne maturovať. Lángoš v nemocničnom bufete stojí pred záverečnou o 30 centov menej než doobeda. Za tričko s viac ako 10% obsahom polyesteru nemôžeš dať viac ako za tri páry ponožiek. Biely jogurt zo žiarskej mliekárne má za mediánovú cenu o 30 ml väčší objem, ale chutí ako drôtenka a v noci svieti nazeleno. 

Zákonitosti sortimentu na strane ponuky máš lepšie naštudované ako kontingenčná tabuľka v Exceli. Dokážeš maximalizovať svoj úžitok. Si racionálny spotrebiteľ; tvoj výpis z účtu by si zaslúžil vystaviť rovno v prvej kapitole učebnice behaviorálnej ekonómie. Teda, nebyť toho všivavého piatku.

Klikol si na link a pred tebou sa zjavil nepochopiteľný svet. Doteraz bolo všetko zrejmé; lacný melón bolo možné vziať do ruky, poklopkať po stenách a zistiť, že nie je zrelý. Ale ako môže neónový toastovač v tvare mačacej hlavy stáť iba 12€? A to dokonca vrátane poštovného z druhého konca zemegule? Nikdy si nemal rád toasty, no rácio spotrebiteľa narazilo na magické silové pole. Jednotka v nákupnom košíku predstavuje zľavnený lístok do sveta kvantovej ekonómie. Už sa nevieš dočkať na výlet. 

Priložený návod je zrejme v jazyku nejakej rasy zo Star Wars; toast si hádam zvládneš urobiť aj bez jeho pomoci. Do tlamy toastovača vložíš krajec chleba, sklapneš čeľuste a stlačíš tlačidlo v tvare mačacieho nosa. Oči stroja sa rozžiaria svetielkami v bohatom farebnom spektre ako na trojdňovom LSD tripe. Z uší mačky začne trhane prašťať melódia, ktorou pravdepodobne ohlasujú večierku v internačných táboroch. Kuchyňa pomaly premyká smradom igelitky zabudnutej v mikrovlnke.

Zrazu zbadáš, ako sa umelohmotné ďasná mačacej hlavy začnú roztápať ako čokoláda na parapete. Povrch toastovača sa v simulácii kolapsu čiernej diery pomaly prepadá dovnútra. Neónové mačacie oči blikajú v epileptickom záchvate. Na ruku si chvatne natiahneš chňapku a vytrhneš šnúru zo zástrčky. Stroj je prihorúci; nezostáva ti nič iné, len čakať a vyvetrať plazivé výpary zhorenej zmesi umelej hmoty a kovu. 

Z mačacej hlavy zostal len znetvorený maskot globálneho kapitalizmu s mŕtvymi očami. V jej tlame zostal navždy pochovaný ražný chlebík s tekvicovými semiačkami, ktorý sa dá v podnikovej predajni kúpiť o 40% lacnejšie než v potravinách. 

DJihád

Nič je horšie ako utrpenie. Radšej nech na sídlisku raz za čas vybuchne plynový kotol alebo vytečie kanalizácia, ako by sa tam nemalo diať nič. Podnety sú korením života -  a to aj v meste, ktorému do všeobecného rešpektu chýba 20-tisíc obyvateľov a obchod s náradím. Akonáhle priestor medzi končekmi neurónov pohltí prázdno, ľahko si doň nájde cestu niečo zhubné. Voľ zomrieť na otravu krvi po šarvátke v záhradnom domčeku, ako od pustoty. Len aby mali ľudia konečne dôvod stretnúť sa a porozprávať si zážitky. 

On dobre poznal tento meander ľudskej duše. Bol antropológom miestneho významu, no miesto akademického prídomku sa mu dostávalo prezývok ako "diskotékar vyjebaný" či "kolotočár". On však nestál o zemianske tituly; bol mužom z terénu. Presnejšie - rytierom. Bol tým, kto je schopný vystúpiť pred ľudí, zdvihnúť do vzduchu svoj erb a nechať sa nasledovať až do Svätej zeme, kde zhromaždil davy. Bol to križiak. Mudžahedín. On napĺňal opustené tepny životom, vlieval do nich vzrušujúci temperament a synergickým efektom násobil radosť u všetkých, ktorí ho nasledovali na miesto rituálu, ktorý sa opakoval každý piatok, občas aj sobotu.

Niekto môže namietať - azda je obohraté cédečko Michala Davida tou pravou oslavou života? Čokoľvek je sviatkom, čo prinúti ľudí prísť k sebe a zažiť jedinečné okamihy. Čo už na tom, že v kultúrnom dome je nepretržitý prievan a zima ako v psinci. Pamätáš, ako sme si dali prvú pusu tam, pri tom rozbitom okne? Mesiac som mal zápal stredného ucha. Ponúkol som ti svoju bundu, práve hral refrén Lady Gaga - Alejandro. Haluz, veď ja som Alexander. Asi to bol osud. Vtedy si zaspievala spoločne s pesničkou: don't call my name, Alejandro... ale ja som vedel, že ťa môžem osloviť. Bola to romantika, i keď, popravde, ledva som ťa videl, ako tam bolo nafajčené.

On však vedel, že to nebol cigaretový dym. Bol to dym z dymostroja. Na pódiu rytmicky stláčal nohou tlačidlo, sála sa napĺňala hmlou a on pozoroval mladý párik stojaci v decembrovom prievane. Vedel, ako sa ten chalan volá. Vycítil, kedy je správna chvíľa na 128. repete rádiovej odrhovačky. Štyri vodky, prievan, bunda, dotyky, Šaňo, dym, lejzre, slaďák o tretej a prvý vlak domov. Nový príbeh je na svete a jeho gestorom je práve on - ten, čo nenápadne sleduje každý odrazený lúč od diskogule sediac v sedle ako Fridrich I. Barbarossa. Tieto šľachtické prirovnania mu však boli vždy cudzie - on iba stoj-čo-stoj napĺňal svoju svätú povinnosť. Zvolanie "diskopríjeb", ako si sám pre seba vysvetľoval, je iba inými slovami povedané "ďakujem, Mário, že sme si mohli opäť s priateľmi zatancovať na skvelú hudbu. Vidíme sa v piatok."

Nástroj božieho plánu

Prakticky už ani nemusíš otvárať noviny. Všetko je jasné aj bez písmeniek. Bol čas, keď mohli nové skutočnosti vyvolať akúsi búrku. Ale vyčasilo sa.

Štát je termitisko, ktorý obžrali gauneri ako červotoče babkin kredenc. Gaunerom vyštiavajú teritórium bývalí horliví frekventanti chuligánskych kotlov na bezvýznamných športových podujatiach. Ľudia, čo by ti mali slúžiť, si želajú, aby si pomaly skapíňal - od zlých potravín, od zákrokov mäsiarskych učňov, od úderov pelendrekom po krížoch, od skľúčujúcej klaustrofóbie rozpadajúceho sa paneláku, od udusenia sa, od rezignácie a úplného vyčerpania. Do toho predpoveď počasia v podobe smrtonosného inferna, kde bude vianočka stáť polovičku tvojej výplaty a žufaňa čistej vody tvoj očakávaný dôchodok. K tomu choroba, ktorú dostane postupne každý na svete. A ešte vojna - buď s našimi, alebo proti našim, alebo proti všetkým.

V podstate sa už netreba nič viac dozvedieť. Informačný trh je dokonale nasýtený, špongia je nasiaknutá po samotný okraj, pýtať sa je zbytočné. Všetko je komplet skurvené a už niet čo. Zostal vytiahnuť posledný dielik z apokalyptickej jengy. Teba.

Vyjdeš von z baráku a z fleku vylepíš facku prvému decku medzi preliezkami. Zasran sa zaborí nosom do čohosi, čo pol dňa ťarbavo utľapkával na pieskovisku. Zdegenerovaný piesočný paškvil zúrivo rozdupeš. Matku sopliaka odsotíš do šípového kríku. Kruciáta pokračuje. Fajčiac vojdeš do večierky, vezmeš si kávenky a žuvačky spopri pokladnice bez platenia, žuvačky hodíš do predavačky, otvoríš mraziaci box a zrútiš horiacu cigaretu medzi nanuky. Vo dverách plecom drgneš do muža v roláku, muž spadne na zem. Kávenky jebneš do koša. Úkosom zbadáš na pár krokov od teba vozíčkara; vedúci paralympijského pelotónu ti ide priamo v ústrety. Bez mihnutia okom ho vydrbeš na bočnicu chodníka rovno do psieho hovna. Vynikajúci zásah. Fagani sa medzičasom rozutekali domov, v panike zabudli futbalovú loptu. Tú vykopneš niekomu do okna s jebnutými záclonami. Dôchodca je ľahký terč, stačí mu len vytrhnúť palicu a uderiť ho po pätách aby sa poskladal na ceste ako čerstvo ožehlená košeľa. C'est la vie.

Ráno v správach vysielali reportáž o tom, ako neznámy muž bezprecedentným spôsobom terorizoval pokojných obyvateľov sídliska vrátane detí, nezastavil sa ani pred ľuďmi so zdravotným postihnutím. Kam tento svet speje.

Čistý (jednot)kár

Bonobovi rodičia boli presvedčení, že surfujú na tepe doby, hoci sa mentálne zasekli v paleolite. Vo fantazmagorickom zatmení frontálneho kortexu šunkovou penou pevne tvrdili, že jedine podkutím v inštitucionalizovanom systéme vzdelávania zaistia mládežníkovi útulnú budúcnosť. 

Akurát, že Bonobo mal školu na samom dne zoznamu objektov, ktorými plánoval podoprieť rozheganý štokerlík svojej neistej existencie. Už na strednej cítil, že celý tento systém slúži iba na to, aby sa absolventi telovýchovnej fakulty mali kde zamestnať, čo vytvára cyklický, od samotného počiatku nepretržite skurvený systém, ktorý musí po dosiahnutí singularity absolútnej absencie sebaúcty nevyhnutne implodovať: telocvičňa sa zrúti a učiteľov zadlávia žinenky a rebriny; čerstvo imatrikulovaných panicov rozdrvia valiace sa medicinbaly. A to sa bavíme len o telesnej.

Golgota sa tradične nekončí maturitou a neznesiteľný atmosferický tlak v obývačke s komplet nastúpenou rodinou v hodnote 250 tisíc miliónov megapascalov ťa vymrští až do severného krídla ekonomickej fakulty, kam sa cez tobogán obrovského životného zmätku a neznesiteľného strachu pred komplexnosťou modernej ľudskej existencie zhromaždila celá jedna aula oplakávačov svojich budúcich rozhodnutí. Víťazný žreb ťa teleportuje rovno na popravisko. Na rozdiel od milosrdných spôsobov vykonávania trestu smrti v podobe nabodnutia na bambus či namotávania tenkého čreva na kolovrat, tu sa smrteľný jed podáva priebežne. Najšťastnejší skonajú do roka, niektorí môžu odolávať aj desaťročie, upadajúc pomaly do tmy a ticha.

No ako sa má človek nevyjebať na školu, v ktorej výstavný docent pôsobí dojmom, akoby ho našli dva dni dozadu v antikvariáte? Isteže, aj Bonobo mal v triede tzv. výstavné kusy, ktorých príkladný život by sa mohol 24/7 streamovať na webe školy a tiež do spální rodičov. Študovali systematicky, chodili hrdinsky plesnivieť na prednášky, privyrábali si v kopírovacom servise, ba niektorí praxovali v obore hádam od prvého semestra. 

Boli to tí najnudnejší a najmenej zaujímaví ľudia, akých Bonobo stretol, a to strávil pol roka v prípravnej skupine na birmovku. Absolútne nič ho nelákalo nasledovať kroky ľudí, s ktorými sa dá baviť jedine o štatistike, nosia košele, nie sú vtipní, a ani nevedia, alebo ešte horšie, nechcú piť. Asi preto nikam nechodia. Nebývajú na intráku, lebo je tam bordel. Kokoti prosto, horší ako podomoví predajcovia tyčiniek s rakovinou či kapitálového poistenia. Bonobo vzhliadal k frajerom s prievanom v indexe, ktorí plieskali akadémiu po zadku ako šľapku a napriek tomu ich nevyjebalo z kolotoča. V cieli budú mať predsa všetci rovnakú medailu za účasť.

Bonoba vyjebalo v treťom ročníku. Bol to príliš veľký kaskadér. Kokoti majú rovnako nezaujímavé životy, kúpili si však byty v Bratislave.