Stredný manažment

Čo je to práca? Je to niečo, čo robíme rukami? Je prácou ponúkanie kapitálového poistenia? Lojzo vedel, čo je to práca. Napriek tomu mal pocit, že ho trh práce klame. On vytváral niečo skutočné, potrebné. Prečo sa má potom horšie ako pičus v kravate na druhom stupienku nebankového subjektu, ktorý ťa ojebe o všetko a o desať rokov sa vynorí za konferenčným stolom v dozornej rade inej zločineckej bandy? Lojzo totiž pomáhal - dával ľuďom domov. Oplýval však aj nevyhnutnou dávkou sebareflexie: vedel, že by nemohol reprezentovať školu na matematickej olympiáde. Mal súbor zručností, ktoré vedel ponúknuť spoločnosti: zavše však cítil krivdu. Nevedel multiplikovať ani svoj prínos, ani svoj úžitok z neho. 

Aký kariérny posun môže čakať robotník na stavbe? Od pomocného proletariátu to cez bežného robotníka môžeš dotiahnuť akurát tak na majstra. Lojzo sa však nevidel ako tímlíder. Túži byť skôr vysoko špecializovaným kontraktorom, ktorého by si najímali na lukratívne fušky. Takým, ktorý netúži po driapaní sa hore kapitalisticko-neofeudálnymi organizačnými štruktúrami. K virtuozite v štukatérstve je však dlhá cesta a hmotný nedostatok aktuálny. 

V daný deň však Lojza pohladila šťastena po vlasoch. Majster na stavbe prišiel s návrhom delegovať jednu zo svojich právomocí na zverených pracovníkov. Lojzo si s dojatím vypočul verdikt, že je tiež dobrý kokot, ale asi menší než všetci ostatní, a bude teda odteraz zodpovedať za chod miešačky na maltu. Takto sa ustanovil medzičlánok v stupni riadenia. Lojzova hodnota na trhu práce sa aj bez dodatočnej kvalifikácie zvýšila prijatím väčšej zodpovednosti, čo čiastočne utlmilo pocit nespravodlivosti. Vtedy bohužiaľ nemohol tušiť, že marginálny prírastok jeho trhovej ceny bol iba iluzórny.

Lojzo sa v ten večer od šťastia ožral v krčme pri futbalovom ihrisku s kadenciou húfnice. Precitol ležiac na chrbte v predsieni, na mobile mal 27 neprijatých hovorov. Sadol za volant, napokon bolo už poobede. Na stavbe našiel chlapov stojacich v polkruhu okolo miešačky. Takto sa vyfarbil v prvý deň na pozícii manažéra. Z náprsného vačku na monterkách vytiahol kľúče, na jeho počudovanie však nenašiel nič, kam by ich mohol zasunúť. Ostatní naňho s poloúškrnom hľadeli ako sa zmätene snažil uviesť miešačku do prevádzky. Keď sa už predstavenie naťahovalo pridlho, zasiahol majster - spustil miešačku tlačidlom "Tahem zapni". Lojzo nerozumel, čo sa práve stalo. Vzápätí prišlo rozuzlenie: on, tupý, prepitý idiot, si myslel že je lepší než ostatní? Lojzo okamžite pochopil, že stredný manažment neexistuje.

Panelákový zmrd

Spomienky bolia. Nerád spomínaš. Nechceš si spomenúť na časy, keď nebolo možné objednať si pizzu do domu. Sivota sa stala tvojou predvolenou farbou a vyjsť z domu - ach, až je ťažko na srdci keď si predstavíš, ako nepríjemne slnko svieti do očí. Predtým, než mama zomrela a uvoľnila ti ten zaprdený jednoizbák, posielala ťa občas vyniesť smeti. No to bolo v piči, vidieť čo i len burinu prerastať spopod betónových kvádrov cestou ku kontajnerplacu medzi barákmi. Provizórne futbalové ihrisko správne zaliali betónom a postavili na ňom potraviny a vôkol nich chodníček. Netreba sa už jebávať skrze zablatený trávnik - skurvená tráva farbí tenisky. Objavila sa iniciatíva vysadiť stromčeky pozdĺž paneláku, decká ich obvykle polámali prv než stihli dorásť do pol metra. Ešte to, aby si na druhom poschodí z okna videl miesto kotolne dajakú brezu. Neznáma krava nad tebou má kvety na balkóne. Vieš to tak, že ti občas zaveje zrnko zeminy na ten tvoj keď fajčíš. Nenávidíš ich, aj keď si ich v živote nevidel. Určite má muškáty. Piča.

Nemáš veľa radosti v živote, cítiš sa, akoby ti všetci robili naprieky. Občas si musíš uľaviť. Ako vtedy, keď sa za kotolňou zhŕkli malí skauti, ktorí dostali za úlohu vyrobiť provizórny prístrešok z prírodných materiálov. Sám si bol prekvapený, koľko konárov, haluzí a kokotín sa im podarilo nájsť na jednom sídlisku. Ako len kňučali, keď si im ho podpálil a rozdupal. Vybiehali von ako splašené sliepky z kurína, tam si ich už očakával oháňajúc sa horiacim papekom ako Hérostratos. Vodcovi družiny sa aj ušla jedna do papule. Lokálna skautská jednotka bola úspešne demoralizovaná na samé dno. Využil si deň. 

Každý deň je nedeľa

Zlatica dlho čakala, kým nastane táto nedeľa. Po dlhej dobe nemusí tráviť víkend na nočnej vo fabrike. Hlásili pekné počasie. Rozhodla sa pripraviť pre svoju rodinu príjemné prekvapenie: fúknuť do rodinného kozubu a rozdúchať pocit domova. Čo lepšie pripomenie bezpečie rodinného prístavu, ako z trúby čerstvo vytiahnuté domáce koláče, ktorých vôňa sa tiahne naprieč domom. Na celý deň si zoberie voľno, odloží bokom svoju profesiu a tiež túžbu učiť sa po víkendoch základy angličtiny. Pustí si rádio, otvorí okno dokorán a nechá kuchyňu prežiariť jarným slnkom. Pohmkávajúc si známe melódie bude vaľkať cesto a vykrajovať z neho oválne prototypy koláčikov. Toto popoludnie bude konečne pokoj. 

Jozef bol pokorený. Tento pocit krivdy mu z hlavy nevytĺklo ani desať pív a štyri balíky krčmových čipsov, ktoré vraj boli "slané ako piča morskej panny." Sediaci v krčme naproti bol však dobre zorientovaný v disneyovkách a zdôraznil, že Ariela nemala piču, ale plutvu. Na to mu Jozef najebal do brady a aspoň kúštik si napravil pošramotené sebavedomie. Jozef totiž prehral nedeľný turnaj v armwrestlingu, hoci sa pasoval za jedného z favoritov. Ako sa len mohol ešte v semifinále podvoliť tomu vyziabnutému cicinbrusovi Gabovi. Bolela ho pýcha, a tento bôľ nešiel ničím utíšiť. Každá chvíľka navyše v tejto skurvenej krčme, navyše obklopený debilmi, sa zdala ako spaľujúca večnosť. Pôjde domov, snáď tam nájde pokoj, a ideálne aj dačo do žalúdka. Z tých čipsov mu bolo akurát tak dobre na piču.

Nedeľný obed sa tradične považuje za malú hostinu. Na stôl sa dostane aj pokrm, ktorý v bežný deň nie je samozrejmosťou. Očakávajú sa prinajmenšom dva chody, hlavným ťahákom býva mäso. Jozef už na prahu dverí tušil, že niečo nie je v poriadku. Nezavetril ani vôňu gulášu, ani vyprážaných rezňov, lež akúsi pofidérnu predzvesť sladkého pečiva pre pupušov. Ak je toto niečo, čo má byť dočasným pôžitkom a zároveň náplasťou na jeho zranenú hrdosť, tak sa niekto kurva mýli. Zožral tri štvrtiny koláčov rovno z plechu, prekladajúc ruky ako kľukový hriadeľ. Rozhodol sa vykompenzovať rozčarovanie z kvality jedla jeho pohotovým natlačením do gágora a falošným pocitom uspokojenia. Málo chýbalo k tomu, aby sa dogrcal. Rozhliadol sa, nech zhodnotí situáciu: jeho žena mu namiesto poriadneho obeda upiekla makové koláče. Do toho hrá nejaká prijebaná odrhovačka od Adama Ďuricu, ktorú si určite doteraz pospevovala. Zahnal sa, šmahom ruky rozjebal rádio s plastovým kolieskom na ladenie staníc a vyťahovacou anténou. Súc na koni v sedle pána situácie, rozhodol sa bezodkladne rozseknúť gordický uzol večného nezadosťučinenia a krivdy, ktorú pociťoval voči bytiu, a zo zotrvačnosti fľasol úbohej žene po líci tak, že takmer skončila tvárou v dreze medzi tanierikmi, ktoré nachystala pre muža a deti, nech môžu aspoň raz za čas zasadnúť za stôl a najesť sa spoločne ako rodina. Jozef ešte raz hodil okom po celej situácii, následne mrdol plecom a odišiel sa vyvaliť na gauč. Konečne bol pokoj. 

Dievčatá spod diskogule

Hudba polarizuje spoločnosť viac ako olomoucké syrečky. 

Kedysi bolo mesto Nitra, podobne ako Berlín, rozdelené na dve ideologické polovice. S tým rozdielom, že východný Berlín sa nachádzal naľavo. Pre ešte väčší zmätok uvediem súhrn prípadu "partia opilcov vs. mesto Hlohovec". V Hlohovci kedysi existoval pajzel pod názvom Portugal. Jeho ľavá polovica sa od neho časom odčlenila pod názvom "pravý Portugal". 

Vráťme sa do Nitry. Na presun do lokálneho západného Berlína nebolo treba zavádzať letecký most, prístup doň bol voľný. Jednako tam mnoho ľudí neprúdilo. Tí z opačnej strany barikády nás nazývali feťákmi, hipíkmi, sockami v menčestrákoch. My sme zavše vedeli, kto sme - decká, ktoré napínalo na zvracanie, ak sme si mali predstaviť strávený večer v hociktorej z prijebaných diskoték na druhej strane mesta, v spoločnosti kokotkov v teplákových súpravách a ich vyziabnutých kurvých kostier s nariasenými sukienkami a umelými mihalnicami, stratenými kdesi medzi stenami nevkusných klubov akoby vypadnuvšími z najlepšej éry juhoslovanského techna.

Štúrova ulica sa de facto stala berlínskym múrom. Za checkpoint Charlie by sa dala považovať červená trafika pri malom Tescu. Tam sa lámal osud: zastavila 24ka na zastávke pred Mlynmi, a videlo sa - čúzy so zlatými kabelkami pokračovali ďalej, a naše baby čoskoro privítalo náručie divadelného bufetu Starého divadla, odkiaľ sa začínal triatlon Staré divadlo - bistro Janter - Stará pekáreň. Bol to dobrý triatlon. 

Čoskoro však bol múr znesený a Berlíny zjednotené, tentokrát však pod taktovkou toho východného. Stratili sme svoju Brandenburskú bránu. Diskočúzy zostali. Náš tábor sa utiahol do ilegality, vyčkávajúc ako partizáni na deň, kým ktosi obnoví veliteľský stan. 

Bájka o troch pivách

Tmavé pivo a...

jedno pivo a...

pre mňa pivo a...

k tomu štyri vodky!

Takto znie predposledný refrén kriticko-romantickej skladby Najebaní Pankáči. Keďže ako ľudia máme výsostné právo spomedzi živých bytostí klásť si otázky a uvažovať nad odpoveďami, napadlo vás niekedy polemizovať nad tým, prečo majú tie vety práve takúto štruktúru? Využívate váš mozog v dostatočnej miere? O čo je kuchárka, tráviaca 15 hodín denne, z toho veľkej časti dobrovoľne, nad hrncami a panvicami, sofistikovanejším živočíchom ako napríklad mačka? 

Nuž, trochu som odbočil, vráťme sa k pankáčom. V roku 2006 som sa zúčastnil pracovného pohovoru za účelom obsadenia bubeníckeho postu v budúcej punkovej kapele. Oddelenie ľudských zdrojov viedol frontman vtedajšej nitrianskej vrcholovej kapely NPK pod pseudonymom Čučo. Nábor sa odohrával v krčme miestneho významu s ľudovým názvom Mánička. Vymieňali sme si predstavy o realizácii hudby, do toho pili pivá, keď sa k nám zrazu prikmotril Harwy, údajný basgitarista (čo samozrejme v punkovom prostredí nemusí zaručovať ani skutočnosť, že má basgitaru). Harwy sa richtoval odísť k výčapu, a tak sme sa dohodli, že chceme dve svetlé a jedno tmavé pivo; on však bol už na polceste preč od stola a požiadavka sa mu nedoniesla. A tak vchádzam dnu, podávam mu stokorunáčku a velím: kúp tri pivá, z toho jedno tmavé. Harwyho mozog si predstavujem ako mlynček na mäso, do ktorého ktosi vhodil spomínanú požiadavku zhora do kovového otvoru. Kľuka mlynčeka sa niekoľkokrát za mľaskotu a škrípania otočila okolo vlastnej osi, vykonávajúc operáciu, na konci ktorej sa mal nachádzať jedinečne spracovaný hovorený výstup. Keďže algoritmus premieňajúci inputy do mlynčeka na outputy je všetkým (s najväčšou pravdepodobnosťou aj samotnému Harwymu) neznámy, každý sa začudoval, keď objednávka pív znela nakoniec takto:

"Tmavé pivo, jedno pivo, a mne... pivo."

PS. Za pekné popoludnie som vypil štyri pivá. Z Máničky sme sa odviezli pri hrad, kde som zaspal na lavičke.

Kam som šťal?

To keby som si pamätal. Každopádne, najlepší postup pri vznikaní vecí je taký, ktorému ani sami nerozumiete. Ako keď idete s priateľmi na splav, zrazu hráte na gitare torzo budúcej pesničky a ktosi dupe topánkou na prvú do dreveného móla. Plávate rozmazaným časopriestorom, pričom nemáte tušenia, kedy ste nastúpili na tento psychadelický vlak rútiaci sa čertvie kam, avšak zaručene nie do Zionu. Z ničoho nič ste na konečnej a jeden zo spolucestujúcich na prahu nedeľného dopoludnia ožratý šoféruje traktor. Polovica premenných je bulharských a druhá polovica zabudnutých. Kam som šťal? Pevne verím tomu, že nie TAM. V roku 2018 sa jeden z pasažierov takmer stal hrdinom tejto pesničky. Na brehu jazera sa skauti spili ako starší dorast podpolianskeho folklórneho súboru.  Najväčší z nich sa priplazil na miesto posledného odporu, kde sa aj dogrcal a ako valček na cesto vyváľal pod sebou ucelený pás utľapkanej trávy. Všetko by sa odvíjalo v rozumnom intervale rokenrolu, keby sa tam dakto druhý predtým nevyšťal s prietokom moču ako v najširšom priereze ropovodu Družba. Stan postavili meter odtiaľ. Ja som ako abstinent šťal z druhej strany murovaného domčeka. 

Zamlčiavané svedectvo o najebaných pankáčoch

Ľudia sú si rôzni a preto je človek človeku vlkom. Nezabúdajme však, že práve kvôli tejto rôznorodosti nachádzame ľudí vhodných presne pre konkrétnu oblasť ľudskej činnosti. Načo sú ale dobrí najebaní pankáči? Poznáte ich: večne dogabaní a špinaví, odetí v dvadsiatich kilách textilu, kovu a kože, neschopní ani doraziť na miesto koncertu - vyplo ich totiž už v staničnej umakartovej krčme. Tí, ktorí prídu k bránam festivalu, sú schopní aspoň sedieť na zemi a pýtať si od ľudí peniaze na lístok. Ak sa už dostanú dnu, zvládnu si dať na stojáka jednu malú borovičku, prirodzene, ak ich na ňu niekto pozve - alkohol si zásadne nosia vlastný, z domu; v ideálnom prípade taký, za ktorý nemuseli zaplatiť, veď aj autobus niečo stojí a kartičku so študentskou zľavou stratili na predošlej akcii, keď sa dogrcaní zobudili na autobusovej zastávke s takmer prázdnou krabičkou mäkkých marsiek v zadnom vačku, pokrkvaných tak, že by si ich už ani Vlk nedokázal zapáliť. Ak sa koncert koná v dostatočnom predstihu, dokážu sa na naň priplaziť a vykrikovať punkové mantry o policajnom štáte či o ochrane životného prostredia, následne hodiť pivo do publika či zahodiť horiaci špak do trávy pol metra pred seba. Pokiaľ narazíme na uvedomelého najebaného pankáča, taký je ešte na práve poludnie schopný pogovať, až potom sa rozhodne naplniť denné desatoro a vykotiť sa pod čo najväčší strom, aby mal záruku, že bude celý deň spať v tieni. Gebriny tečú na tričko Adicts, noha v čižme sa potí až do momentu, kým mu niekto neujebe topánky. Načo sú teda dobrí najebaní pankáči? Ako výborný indikátor blízkosti stánku s pivom a tvrdým alkohom: stačí sledovať smer tiel rozsypaných po zemi. Ako znamenie, že sa niekde v okolí asi koná koncert. A raz som jednému vystretému na zemi ujebal z ruky hamburger.