Čistý (jednot)kár

Bonobovi rodičia boli presvedčení, že surfujú na tepe doby, hoci sa mentálne zasekli v paleolite. Vo fantazmagorickom zatmení frontálneho kortexu šunkovou penou pevne tvrdili, že jedine podkutím v inštitucionalizovanom systéme vzdelávania zaistia mládežníkovi útulnú budúcnosť. 

Akurát, že Bonobo mal školu na samom dne zoznamu objektov, ktorými plánoval podoprieť rozheganý štokerlík svojej neistej existencie. Už na strednej cítil, že celý tento systém slúži iba na to, aby sa absolventi telovýchovnej fakulty mali kde zamestnať, čo vytvára cyklický, od samotného počiatku nepretržite skurvený systém, ktorý musí po dosiahnutí singularity absolútnej absencie sebaúcty nevyhnutne implodovať: telocvičňa sa zrúti a učiteľov zadlávia žinenky a rebriny; čerstvo imatrikulovaných panicov rozdrvia valiace sa medicinbaly. A to sa bavíme len o telesnej.

Golgota sa tradične nekončí maturitou a neznesiteľný atmosferický tlak v obývačke s komplet nastúpenou rodinou v hodnote 250 tisíc miliónov megapascalov ťa vymrští až do severného krídla ekonomickej fakulty, kam sa cez tobogán obrovského životného zmätku a neznesiteľného strachu pred komplexnosťou modernej ľudskej existencie zhromaždila celá jedna aula oplakávačov svojich budúcich rozhodnutí. Víťazný žreb ťa teleportuje rovno na popravisko. Na rozdiel od milosrdných spôsobov vykonávania trestu smrti v podobe nabodnutia na bambus či namotávania tenkého čreva na kolovrat, tu sa smrteľný jed podáva priebežne. Najšťastnejší skonajú do roka, niektorí môžu odolávať aj desaťročie, upadajúc pomaly do tmy a ticha.

No ako sa má človek nevyjebať na školu, v ktorej výstavný docent pôsobí dojmom, akoby ho našli dva dni dozadu v antikvariáte? Isteže, aj Bonobo mal v triede tzv. výstavné kusy, ktorých príkladný život by sa mohol 24/7 streamovať na webe školy a tiež do spální rodičov. Študovali systematicky, chodili hrdinsky plesnivieť na prednášky, privyrábali si v kopírovacom servise, ba niektorí praxovali v obore hádam od prvého semestra. 

Boli to tí najnudnejší a najmenej zaujímaví ľudia, akých Bonobo stretol, a to strávil pol roka v prípravnej skupine na birmovku. Absolútne nič ho nelákalo nasledovať kroky ľudí, s ktorými sa dá baviť jedine o štatistike, nosia košele, nie sú vtipní, a ani nevedia, alebo ešte horšie, nechcú piť. Asi preto nikam nechodia. Nebývajú na intráku, lebo je tam bordel. Kokoti prosto, horší ako podomoví predajcovia tyčiniek s rakovinou či kapitálového poistenia. Bonobo vzhliadal k frajerom s prievanom v indexe, ktorí plieskali akadémiu po zadku ako šľapku a napriek tomu ich nevyjebalo z kolotoča. V cieli budú mať predsa všetci rovnakú medailu za účasť.

Bonoba vyjebalo v treťom ročníku. Bol to príliš veľký kaskadér. Kokoti majú rovnako nezaujímavé životy, kúpili si však byty v Bratislave.

Otec zjedol život

Boh je dobrý chlapík. Priniesol do tohto sveta systém práva a poriadku. V skrátenom legislatívnom konaní daroval padlým bytostiam desatoro prikázaní, a k tomu ešte slušnú kôpku rôznych nariadení, vyhlášok, obyčajov a pravidiel. Nenašlo sa veľa ľudí, ktorí by mu mali odvahu vzdorovať. Keby aj hej, vždy bola po ruke armáda duchom vybavených vojakov božích, ktorí vedeli pohotovo sotiť rebelanta naspäť do kostolnej lavice. Táto viac či menej krehká homeostáza sa s nemalým úspechom drží už dvetisíc rokov - asi na tom napokon niečo bude, tak načo sa vzpierať. Zo systému predsa benefitujeme všetci a každý vie, ako sa správať tak, aby bol bolo všetko v súlade s poriadkom. 

Otec mal životné koľaje hlboko vyjazdené. Videl, čo je dobré. Niektoré veci skrátka fungujú, tak načo narúšať tento božský pokoj. Kto roztvorí náruč a odhalí srdce, zákonite mu musí byť pod nebesiami príjemne. Pre svoje deti vytvorili svet bezpečia a istoty.

Jeho syn roztvoril náruč a v tom okamihu sa mu do nej spadol spolužiak zo základky. Očividne nedokázal stáť na nohách, no to je vraj jediná vec, s ktorou má momentálne problém. Dnes idú do toho. Na intrák stavebného učilišta dovliekli holiaci strojček. Vyjebali plechový reprák na maximum a do crustového rachotu si obaja v prítmí provizórne zariadenej izby vyholili na hlave číra. Spolužiak ešte odkiaľsi vytiahol sprej na vlasy a dokonal dielo vrstvou modrej gebuziny. Na to vypili fľašu vodky, hodili tyčku z balkóna a syn sa pobral domov. 

Otec už čosi čítal o úchylných rozvracačoch tradičných hodnôt z pochybných ľavicových pseudo-subkultúrnych krídel jednotiek podporovateľov anarchie a všeobecného chaosu. Len prečo práve on. To, že začal nosiť šaty čo našiel v smetiaku - okej, skromnosť je cnosť. Muselo sa to zlomiť pri tej hudbe. Aké sadze musí mať človek v duši, aby si pustil Exploited? Kde sa stala chyba? Veď dostal všetko - teplo rodinného kozubu a každodenný chlieb.

Ten chlieb, ktorého zvyšky teraz zasychajú pred vchodom do intráku stavebného učilišta. 

Ešte jednu cigu som povedal

"Máte rakovinu," povedal doktor. 

"Neni som kokot," odpovedal pacient na lôžku, vediac, že 42 rokov poctivého, pravidelného fajčenia ho asi nekatapultuje do prvej ligy darcov pľúc. 

"Pokúsim sa vysvetliť: máte extrémne agresívny druh rakoviny, ktorý vás pravdepodobne do rána zabije. Tráviaca sústava nie je schopná prijímať živiny ani vodu." 

Pacient zovrel pery do pohŕdavej grimasy. Ach, kedy sa len z lekárov stali takíto nadutí handroví pandrláci? Čo tento holobriadok vyjebaný vie o fajčení? Nie je snáď nič viac samozrejmé, ako že keď je všetko úplne na hovno, nemá zmysel jesť ani piť. Zato fajčiť má zmysel vždy. 

"... môžem vám nejako pomôcť?" 

"Dones mi cigu." Pacient neznášal pocit nebyť schopný skočiť do bufetu pre tabak, nieto ešte byť prikovaný k posteli. 

"Prepáčte, ale v nemocnici sa nesmie fajčiť."

Tak nielenže sa tu doktor Mengele prišiel hrať na anjela smrti, ale ešte sa mu chystá odoprieť poslednú radosť v živote. Keby mal síl, tento samozvaný onkológ by dostal takú jebu do brady, že by si cerebellum zoškraboval zo stropu. No zmohol sa iba na pohľad, ktorý však povedal všetko.

"Dobre, tak vás vezmeme na aspoň na chodbu..."

Pacient sa pripravoval na posledný pôžitok v živote podobne ako keď sa tešíte na objednanú pizzu alebo do vykúreného auta. Bude finálny, a teda najlepší. Nič iné ani nezostávalo. Každý šluk do seba bude vťahovať ako priemyselný vysávač. 

Doktor odbehol a vrátil sa s cigaretou, zapálil ju a podal pacientovi. Ten si ju najprv premeral a a následne zhlboka vdýchol dym. Snažil sa sústrediť iba na tento jediný moment. Cigarety ho preniesli cez rozvod i cez nekonečné pracovné zmeny. Pomáhali mu rozkúskovať dni na malé stupienky a tento rebrík ho vždy dokázal prehupnúť do ďalšieho dňa. Prišiel čas na poslednú prechádzku s verným družbom. 

Akurát že táto cigareta bola úplne na kokot. Smrdela ako horiace chlpy na stehne spoteného vzpierača. Miesto pôžitku sa mu dostalo len pocitu obrovskej krivdy a beznádeje. Vzdor sa v ňom vzoprel ako do kúta zahnaný pes. To si doktor robí piču z poslednej radostnej chvíle jeho života? 

"Dones mi normálnu cigaretu, nie toto hovno!" zachrčal pacient cez ťažko namáhané dýchacie cesty.

"Prepáčte, ale toto nie je trafika. Už dosť, že som vám umožnil..."

"Nedopraje človeku nič, táto FAŠISTICKÁ OBLUDA!!" 

Od tej chvíle pacient nepovedal nič.

Pôžitkári, pomyslel si jogín ležiaci na izbe vpravo ako do seba pchal kašu z ľanových semien.

Stredný manažment

Čo je to práca? Je to niečo, čo robíme rukami? Je prácou ponúkanie kapitálového poistenia? Lojzo vedel, čo je to práca. Napriek tomu mal pocit, že ho trh práce klame. On vytváral niečo skutočné, potrebné. Prečo sa má potom horšie ako pičus v kravate na druhom stupienku nebankového subjektu, ktorý ťa ojebe o všetko a o desať rokov sa vynorí za konferenčným stolom v dozornej rade inej zločineckej bandy? Lojzo totiž pomáhal - dával ľuďom domov. Oplýval však aj nevyhnutnou dávkou sebareflexie: vedel, že by nemohol reprezentovať školu na matematickej olympiáde. Mal súbor zručností, ktoré vedel ponúknuť spoločnosti: zavše však cítil krivdu. Nevedel multiplikovať ani svoj prínos, ani svoj úžitok z neho. 

Aký kariérny posun môže čakať robotník na stavbe? Od pomocného proletariátu to cez bežného robotníka môžeš dotiahnuť akurát tak na majstra. Lojzo sa však nevidel ako tímlíder. Túži byť skôr vysoko špecializovaným kontraktorom, ktorého by si najímali na lukratívne fušky. Takým, ktorý netúži po driapaní sa hore kapitalisticko-neofeudálnymi organizačnými štruktúrami. K virtuozite v štukatérstve je však dlhá cesta a hmotný nedostatok aktuálny. 

V daný deň však Lojza pohladila šťastena po vlasoch. Majster na stavbe prišiel s návrhom delegovať jednu zo svojich právomocí na zverených pracovníkov. Lojzo si s dojatím vypočul verdikt, že je tiež dobrý kokot, ale asi menší než všetci ostatní, a bude teda odteraz zodpovedať za chod miešačky na maltu. Takto sa ustanovil medzičlánok v stupni riadenia. Lojzova hodnota na trhu práce sa aj bez dodatočnej kvalifikácie zvýšila prijatím väčšej zodpovednosti, čo čiastočne utlmilo pocit nespravodlivosti. Vtedy bohužiaľ nemohol tušiť, že marginálny prírastok jeho trhovej ceny bol iba iluzórny.

Lojzo sa v ten večer od šťastia ožral v krčme pri futbalovom ihrisku s kadenciou húfnice. Precitol ležiac na chrbte v predsieni, na mobile mal 27 neprijatých hovorov. Sadol za volant, napokon bolo už poobede. Na stavbe našiel chlapov stojacich v polkruhu okolo miešačky. Takto sa vyfarbil v prvý deň na pozícii manažéra. Z náprsného vačku na monterkách vytiahol kľúče, na jeho počudovanie však nenašiel nič, kam by ich mohol zasunúť. Ostatní naňho s poloúškrnom hľadeli ako sa zmätene snažil uviesť miešačku do prevádzky. Keď sa už predstavenie naťahovalo pridlho, zasiahol majster - spustil miešačku tlačidlom "Tahem zapni". Lojzo nerozumel, čo sa práve stalo. Vzápätí prišlo rozuzlenie: on, tupý, prepitý idiot, si myslel že je lepší než ostatní? Lojzo okamžite pochopil, že stredný manažment neexistuje.

Panelákový zmrd

Spomienky bolia. Nerád spomínaš. Nechceš si spomenúť na časy, keď nebolo možné objednať si pizzu do domu. Sivota sa stala tvojou predvolenou farbou a vyjsť z domu - ach, až je ťažko na srdci keď si predstavíš, ako nepríjemne slnko svieti do očí. Predtým, než mama zomrela a uvoľnila ti ten zaprdený jednoizbák, posielala ťa občas vyniesť smeti. No to bolo v piči, vidieť čo i len burinu prerastať spopod betónových kvádrov cestou ku kontajnerplacu medzi barákmi. Provizórne futbalové ihrisko správne zaliali betónom a postavili na ňom potraviny a vôkol nich chodníček. Netreba sa už jebávať skrze zablatený trávnik - skurvená tráva farbí tenisky. Objavila sa iniciatíva vysadiť stromčeky pozdĺž paneláku, decká ich obvykle polámali prv než stihli dorásť do pol metra. Ešte to, aby si na druhom poschodí z okna videl miesto kotolne dajakú brezu. Neznáma krava nad tebou má kvety na balkóne. Vieš to tak, že ti občas zaveje zrnko zeminy na ten tvoj keď fajčíš. Nenávidíš ich, aj keď si ich v živote nevidel. Určite má muškáty. Piča.

Nemáš veľa radosti v živote, cítiš sa, akoby ti všetci robili naprieky. Občas si musíš uľaviť. Ako vtedy, keď sa za kotolňou zhŕkli malí skauti, ktorí dostali za úlohu vyrobiť provizórny prístrešok z prírodných materiálov. Sám si bol prekvapený, koľko konárov, haluzí a kokotín sa im podarilo nájsť na jednom sídlisku. Ako len kňučali, keď si im ho podpálil a rozdupal. Vybiehali von ako splašené sliepky z kurína, tam si ich už očakával oháňajúc sa horiacim papekom ako Hérostratos. Vodcovi družiny sa aj ušla jedna do papule. Lokálna skautská jednotka bola úspešne demoralizovaná na samé dno. Využil si deň. 

Každý deň je nedeľa

Zlatica dlho čakala, kým nastane táto nedeľa. Po dlhej dobe nemusí tráviť víkend na nočnej vo fabrike. Hlásili pekné počasie. Rozhodla sa pripraviť pre svoju rodinu príjemné prekvapenie: fúknuť do rodinného kozubu a rozdúchať pocit domova. Čo lepšie pripomenie bezpečie rodinného prístavu, ako z trúby čerstvo vytiahnuté domáce koláče, ktorých vôňa sa tiahne naprieč domom. Na celý deň si zoberie voľno, odloží bokom svoju profesiu a tiež túžbu učiť sa po víkendoch základy angličtiny. Pustí si rádio, otvorí okno dokorán a nechá kuchyňu prežiariť jarným slnkom. Pohmkávajúc si známe melódie bude vaľkať cesto a vykrajovať z neho oválne prototypy koláčikov. Toto popoludnie bude konečne pokoj. 

Jozef bol pokorený. Tento pocit krivdy mu z hlavy nevytĺklo ani desať pív a štyri balíky krčmových čipsov, ktoré vraj boli "slané ako piča morskej panny." Sediaci v krčme naproti bol však dobre zorientovaný v disneyovkách a zdôraznil, že Ariela nemala piču, ale plutvu. Na to mu Jozef najebal do brady a aspoň kúštik si napravil pošramotené sebavedomie. Jozef totiž prehral nedeľný turnaj v armwrestlingu, hoci sa pasoval za jedného z favoritov. Ako sa len mohol ešte v semifinále podvoliť tomu vyziabnutému cicinbrusovi Gabovi. Bolela ho pýcha, a tento bôľ nešiel ničím utíšiť. Každá chvíľka navyše v tejto skurvenej krčme, navyše obklopený debilmi, sa zdala ako spaľujúca večnosť. Pôjde domov, snáď tam nájde pokoj, a ideálne aj dačo do žalúdka. Z tých čipsov mu bolo akurát tak dobre na piču.

Nedeľný obed sa tradične považuje za malú hostinu. Na stôl sa dostane aj pokrm, ktorý v bežný deň nie je samozrejmosťou. Očakávajú sa prinajmenšom dva chody, hlavným ťahákom býva mäso. Jozef už na prahu dverí tušil, že niečo nie je v poriadku. Nezavetril ani vôňu gulášu, ani vyprážaných rezňov, lež akúsi pofidérnu predzvesť sladkého pečiva pre pupušov. Ak je toto niečo, čo má byť dočasným pôžitkom a zároveň náplasťou na jeho zranenú hrdosť, tak sa niekto kurva mýli. Zožral tri štvrtiny koláčov rovno z plechu, prekladajúc ruky ako kľukový hriadeľ. Rozhodol sa vykompenzovať rozčarovanie z kvality jedla jeho pohotovým natlačením do gágora a falošným pocitom uspokojenia. Málo chýbalo k tomu, aby sa dogrcal. Rozhliadol sa, nech zhodnotí situáciu: jeho žena mu namiesto poriadneho obeda upiekla makové koláče. Do toho hrá nejaká prijebaná odrhovačka od Adama Ďuricu, ktorú si určite doteraz pospevovala. Zahnal sa, šmahom ruky rozjebal rádio s plastovým kolieskom na ladenie staníc a vyťahovacou anténou. Súc na koni v sedle pána situácie, rozhodol sa bezodkladne rozseknúť gordický uzol večného nezadosťučinenia a krivdy, ktorú pociťoval voči bytiu, a zo zotrvačnosti fľasol úbohej žene po líci tak, že takmer skončila tvárou v dreze medzi tanierikmi, ktoré nachystala pre muža a deti, nech môžu aspoň raz za čas zasadnúť za stôl a najesť sa spoločne ako rodina. Jozef ešte raz hodil okom po celej situácii, následne mrdol plecom a odišiel sa vyvaliť na gauč. Konečne bol pokoj. 

Dievčatá spod diskogule

Hudba polarizuje spoločnosť viac ako olomoucké syrečky. 

Kedysi bolo mesto Nitra, podobne ako Berlín, rozdelené na dve ideologické polovice. S tým rozdielom, že východný Berlín sa nachádzal naľavo. Pre ešte väčší zmätok uvediem súhrn prípadu "partia opilcov vs. mesto Hlohovec". V Hlohovci kedysi existoval pajzel pod názvom Portugal. Jeho ľavá polovica sa od neho časom odčlenila pod názvom "pravý Portugal". 

Vráťme sa do Nitry. Na presun do lokálneho západného Berlína nebolo treba zavádzať letecký most, prístup doň bol voľný. Jednako tam mnoho ľudí neprúdilo. Tí z opačnej strany barikády nás nazývali feťákmi, hipíkmi, sockami v menčestrákoch. My sme zavše vedeli, kto sme - decká, ktoré napínalo na zvracanie, ak sme si mali predstaviť strávený večer v hociktorej z prijebaných diskoték na druhej strane mesta, v spoločnosti kokotkov v teplákových súpravách a ich vyziabnutých kurvých kostier s nariasenými sukienkami a umelými mihalnicami, stratenými kdesi medzi stenami nevkusných klubov akoby vypadnuvšími z najlepšej éry juhoslovanského techna.

Štúrova ulica sa de facto stala berlínskym múrom. Za checkpoint Charlie by sa dala považovať červená trafika pri malom Tescu. Tam sa lámal osud: zastavila 24ka na zastávke pred Mlynmi, a videlo sa - čúzy so zlatými kabelkami pokračovali ďalej, a naše baby čoskoro privítalo náručie divadelného bufetu Starého divadla, odkiaľ sa začínal triatlon Staré divadlo - bistro Janter - Stará pekáreň. Bol to dobrý triatlon. 

Čoskoro však bol múr znesený a Berlíny zjednotené, tentokrát však pod taktovkou toho východného. Stratili sme svoju Brandenburskú bránu. Diskočúzy zostali. Náš tábor sa utiahol do ilegality, vyčkávajúc ako partizáni na deň, kým ktosi obnoví veliteľský stan.